Ján S(z)mrek /= Luc János) kezembe' levő fordításkötetit "Nem én kiáltok /Nie ja volám" címmel '52-be' adák ki, tán először benne az id. verssel. Nem a megértéssel van tehát baj, hanem a lelkiismeret hangjának elfojtásával. Jobbakat kívánva odaát.
(Alább kijavítám a nyeten mindenhol másütt megismételt elütést + Verbőczit; a csehes múlt idejű nőnemű igealakokat +hagyám, noha e nem felel + a "-l(j)i" szabályú kiejtésüknek ellentmondó /mai/ tót heyesírásnak.)
Pri Dunaji I V prístave dole sediac na kameni, díval som sa, jak pláva kôra z dýň. Sotva som, vo svoj osud pohrúžený, čul vravu hladiny, tíš hlbočín. Jak keby tiekol z môjho srdca rán, mútny, múdry bol Dunaj – velikán.
Jak svaly vo chvíli, keď človek robí, hobľuje, kuje, kope, vlny tak naply sa; prašťal, pukal všetok pohyb, než ustal. A mne z tých vĺn nevdojak mať kývla: jak ona, ma hojdali a všetku špinu mesta vypraly.
A zamrholil dážď, no kvapák príval hneď ustal, uňho to len rozmar bol. A ja preds’, jak kto z jaskyne sa díva, keď prší, pozeral som na obzor: jak večný dážď a ľahostajne dosť liala sa mdlá, prv pestrá minulosť.
Dunaj len tiekol. A jak pacholiatko v úrodnom lone matky, čo jak v sne preč hľadela, sa vlny hraly sladko a na mňa smialy sa, v diaľ nesené. V príboji čias sa chvely podobne, jak v cintorínoch kríže náhrobné.
II Ja stotisíc už rokov – badám zrazu – hľadím na všetko to, čo náhle zriem. Chvíľka a hotový je celok času, čo s tisícami predkov sledujem.
Ja vidím to, čo oni nevideli, bo každý sial, zabíjal, objímal. A oni vidia, v hmote znehybnelí, čo nezriem ja, keď vyznávať by mal.
My známe sa, jak radosť pozná muku. Mne patrí minulosť, im dnešok priam. Verš píšeme - oni mi vedú ruku a ja ich cítim a si spomínam.
III Kumánkou mať a otec Sikuľ zpola a zpola Rumun bol, či cele snáď. Pokrm z úst matkiných, to sladkosť bola, z úst otcových zas pravdu mal som rád. Hnem sa a oni, hľa, sa objímajú. Pominutie. Preň zavše zosmutniem. No z neho som. „Uvidíš,“ povedajú, „až nebude nás, až nás skryje zem!“
Povedajú, bo oni, to už ja som; v tom moja sila napriek slabostiam, že skrze nich som nad množstvom a časom, v prabunkách súhrn všetkých predkov mám – sám Predok, delím-množím bunky svoje: v otca-mať blažene sa rozložím, a otec-mať tiež rozdelia sa v dvoje a ja tak v Jedinca sa rozmnožím!
Som svet – čo bolo v ňom, to v sebe čujem: stá pokolení, čo sa hrdúsia. Podmaniteľov vlasti predstavujem, aj žiale podmanených znášam ja. Arpád a Zalán, Werbőczi a Dózsa, Slovák, Rumun, aj Turci, Tatari hmýria sa, víria v srdci tomto, čo sa s minulom slieva - dnešní Maďari!
...Ja pracovať chcem. Dostatočným bojom je to, že priznať treba minulosť. Dunaj má dnešok vo vlnení svojom, aj dávne s budúcim v ňom splynulo. Po boji predkov pokoj možno hľadať v rozpomienke, ktorá naň ostala, no veci spoločné raz usporiadať, to naša robota – a nemalá.
2 megjegyzés:
Jaj, ha József Attilát megértenék odaát is...de jó lenne!
Ján S(z)mrek /= Luc János) kezembe' levő fordításkötetit "Nem én kiáltok /Nie ja volám" címmel '52-be' adák ki, tán először benne az id. verssel. Nem a megértéssel van tehát baj, hanem a lelkiismeret hangjának elfojtásával. Jobbakat kívánva odaát.
(Alább kijavítám a nyeten mindenhol másütt megismételt elütést + Verbőczit; a csehes múlt idejű nőnemű igealakokat +hagyám, noha e nem felel + a "-l(j)i" szabályú kiejtésüknek ellentmondó /mai/ tót heyesírásnak.)
Pri Dunaji
I
V prístave dole sediac na kameni,
díval som sa, jak pláva kôra z dýň.
Sotva som, vo svoj osud pohrúžený,
čul vravu hladiny, tíš hlbočín.
Jak keby tiekol z môjho srdca rán,
mútny, múdry bol Dunaj – velikán.
Jak svaly vo chvíli, keď človek robí,
hobľuje, kuje, kope, vlny tak
naply sa; prašťal, pukal všetok pohyb,
než ustal. A mne z tých vĺn nevdojak
mať kývla: jak ona, ma hojdali
a všetku špinu mesta vypraly.
A zamrholil dážď, no kvapák príval
hneď ustal, uňho to len rozmar bol.
A ja preds’, jak kto z jaskyne sa díva,
keď prší, pozeral som na obzor:
jak večný dážď a ľahostajne dosť
liala sa mdlá, prv pestrá minulosť.
Dunaj len tiekol. A jak pacholiatko
v úrodnom lone matky, čo jak v sne
preč hľadela, sa vlny hraly sladko
a na mňa smialy sa, v diaľ nesené.
V príboji čias sa chvely podobne,
jak v cintorínoch kríže náhrobné.
II
Ja stotisíc už rokov – badám zrazu –
hľadím na všetko to, čo náhle zriem.
Chvíľka a hotový je celok času,
čo s tisícami predkov sledujem.
Ja vidím to, čo oni nevideli,
bo každý sial, zabíjal, objímal.
A oni vidia, v hmote znehybnelí,
čo nezriem ja, keď vyznávať by mal.
My známe sa, jak radosť pozná muku.
Mne patrí minulosť, im dnešok priam.
Verš píšeme - oni mi vedú ruku
a ja ich cítim a si spomínam.
III
Kumánkou mať a otec Sikuľ zpola
a zpola Rumun bol, či cele snáď.
Pokrm z úst matkiných, to sladkosť bola,
z úst otcových zas pravdu mal som rád.
Hnem sa a oni, hľa, sa objímajú.
Pominutie. Preň zavše zosmutniem.
No z neho som. „Uvidíš,“ povedajú,
„až nebude nás, až nás skryje zem!“
Povedajú, bo oni, to už ja som;
v tom moja sila napriek slabostiam,
že skrze nich som nad množstvom a časom,
v prabunkách súhrn všetkých predkov mám –
sám Predok, delím-množím bunky svoje:
v otca-mať blažene sa rozložím,
a otec-mať tiež rozdelia sa v dvoje
a ja tak v Jedinca sa rozmnožím!
Som svet – čo bolo v ňom, to v sebe čujem:
stá pokolení, čo sa hrdúsia.
Podmaniteľov vlasti predstavujem,
aj žiale podmanených znášam ja.
Arpád a Zalán, Werbőczi a Dózsa,
Slovák, Rumun, aj Turci, Tatari
hmýria sa, víria v srdci tomto, čo sa
s minulom slieva - dnešní Maďari!
...Ja pracovať chcem. Dostatočným bojom
je to, že priznať treba minulosť.
Dunaj má dnešok vo vlnení svojom,
aj dávne s budúcim v ňom splynulo.
Po boji predkov pokoj možno hľadať
v rozpomienke, ktorá naň ostala,
no veci spoločné raz usporiadať,
to naša robota – a nemalá.
Megjegyzés küldése